Moje deti boli v prosbách veľmi vytrvalé. Nepomáhala moja argumentácia, že :
- Máme malý byt
- Nebude sa mať kto starať o zvieratko
- Bude nám všade iba špiniť
- Nebudeme môcť ísť na dovolenku, lebo nebude sa mať kto vtedy postarať o zvieratko
- Bude veľa žrať- a to stojí tiež veľa peňazí.
Moja argumentácia ale žiaľ nepomáhala. Chvíľu sa durdili, chvíľu plakali, chvíľu vyjednávali, chvíľu sľubovali hory-doly. Mala som pocit, že sme si celkom prestali rozumieť. Zvolala som teda celú rodinu s tým cieľom, že si veci ešte raz vydiskutujeme. Začala som otázkou, ktorá sa im pozdávala : „Aké zvieratko by ste chceli?“-
Očká sa im rozžiarili a hneď sa aj pretekali v skvelých nápadoch. Mohla by to byť:
- Opica
- Kôň
- Leguan
- Had
- Pes
- Mačka
Nič z toho som nechcela počuť. Nič z toho som veru netúžila mať v panelákovom byte. Plazy a jašterov vyslovene neznášam. Kôň by sa k nám ani nezmestil. Opica by bola katastrófou. Psov nemám rada a mačky už vôbec nie.
Nadýchla som sa a nezamietla hneď všetko. Začala som opatrne. Skúsila som sa ponúknuť alternatívu:
- Sponzorsky prispejeme na zvieratko v ZOO, vyberieme mu meno a budeme ho tam chodiť navštevovať.
- Kúpim im rybičky v akváriu.
- Kúpim im vodnú korytnačku.
- Kúpime papagája
Mali ste vidieť ten ich pohŕdavý a zároveň urazený pohľad. Mali zrazu spoločného nepriateľa- mňa.
Demonštratívne odišli z izby a ukončili tak môj pokus o dialóg.
Prešlo pár týždňov a moja najmilšia kolegyňa mala termín pôrodu. V tom čase mala manžela služobne v cudzine a chudinka nemá už rodičov. Čo čert nechcel- a čo ja som ani len netušila, že sa môže stať, jedného krásneho večera zazvonil u nás v byte zvonček. Bola to ona- moja kolegyňa a v ruke držala vôdzku, na konci ktorej bol malý psík. Strčila mi ju do ruky s prosbou, že nemá Ralfa kde nechať a ona ide do pôrodnice.
Nestihla som protestovať a už odišla. Rozhodla teda za nás, aké zviera mať: psa!
